Ako náš blog naznačuje, za negatívnymi javmi, ktoré v súvislosti s politikmi tak hojne pozorujeme, sú konkrétne príčiny. Nazvali sme ich nedostatky systému. Poďme si ich postupne ukázať a zároveň sa pozrieme, ako sa do systému dostali.
Politické strany a politici
Nedostatky systému musíme začať analyzovať od dvoch základných subjektov, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Na jednej strane ide o politikov a na druhej o ich podarené politické strany.
Naše politické strany vyzerajú akosi inak než tie štandardné na západe. Ako príklad uvádzame SDP, CDU, CSU v Nemecku, Socialistickú stranu či Republikánov vo Francúzsku alebo Konzervatívnu stranu, Laubouristickú stranu či Liberálnu stranu v Spojenom kráľovstve. Čím to je? Tým, že nemajú históriu, nemajú toľké trvanie, či toľko členov? Áno aj, no iba tým to asi nebude. Všimli ste si, že v štandardných západných stranách sa ich šéfovia dostávajú na vedúce posty vďaka svojej práci pre tú-ktorú stranu? Čo však naši predsedovia strán a hnutí? Myslíme si, že presne v tom je pes zakopaný!
U nás politickú stranu zakladá jeden človiečik a strana mu slúži ako nástroj pre napĺňanie jeho ambícií. Máme teda strany jedného človeka! Ostatní tomu človiečikovi len robia „křoví“, aby vzbudil dojem, že predstavuje masu. On sám o všetkom rozhoduje, on sám všetko riadi. Nikto si nedovolí mu oponovať a všetci ho na slovo počúvajú. Lebo je to predsa JEHO strana. Strana je tak vlastne jeho „es-er-óčka“, čiže sa tento človiečik k nej a ľuďom v nej aj adekvátne správa. Máte aj vy podobný dojem? Práve toto je podľa nás skutočnou príčinou, prečo u nás máme také politické strany, aké máme. Politická strana nepredstavuje nejaký cieľ, ona je jednoducho zrkadlom svojho predsedu.
Vznik politických strán
Pristavme sa teraz pri otázke, kto teda politické strany či hnutia na Slovensku zakladá. Bežný človek, ktorý niečo vie, má svoju stálu prácu, ktorá ho napĺňa, spokojný rodinný život, to zrejme nebude, pretože to nepotrebuje. Tak to potom bude asi niekto, kto predstavuje pravý opak. Kto z vás zaregistroval, že by niekto z tých, o ktorých je náš blog, bol predtým poctivo pracoval? Kto z nich poctivo získal nejaký titul, dosiahol nejaký pracovný, vedecký či iný úspech, zachránil nejaký podnik pred krachom či doviedol ho na svetovú alebo aspoň európsku úroveň? Za kým z nich nie je žiadna loby, žiadna kauza, do ničoho nebol namočený? Budeme sa mýliť, ak skonštatujeme, že vlastne takého predsedu strany ani nepoznáme? Toto radíme medzi vážne nedostatky systému.
Kandidáti
Anton Lauček vo svojej knihe Iba tak X. v zamyslení :Volebná charakterizuje síce kandidátov na prezidenta, ale myslíme si, že je to charakteristika našich kandidátov všeobecne. Píše: „Bývalí komunisti mesiac pred voľbami zázračne premenení na zarytých veriacich, údajne predtým miništrujúcich a pobirmovaných, ďalší sú vyznávači fašizmu, nasleduje predstaviteľ justičnej mafie predvádzajúci sa na fotkách s osprostenými krojovanými totkami, potom excentrickí egoisti, falošní filantropi, výstrední samospasitelia národa…“.
Ako raz poznamenal jeden politológ, vo svete je dosiahnutie politického postu vyvrcholením celoživotnej práce daného jedinca. A ako je to u nás? Na Slovensku býva politický post pre daného jedinca začiatkom biznisu. Viete, čo považujeme za tragédiu? To, že u nás sa to považuje za normu, resp. už to ani nikoho netrápi, stalo sa to samozrejmosťou.
Takže sa núka jednoznačný záver: nie politické strany, ale politici sú na vine marazmu, ktorý vidíme všade naokolo. Politici sa za svoje politické strany len skrývajú a zneužívajú ich na krytie svojich osobných zámerov a záujmov. Ani náhodou však nereprezentujú väčšinu národa, ako si na číslach jasne ukážeme.
Zoberme si ako príklad víťazné politické zoskupenie z posledných parlamentných volieb v roku 2020, t.j. OĽANO. Ku koncu roka 2020 malo len 45 členov (podľa výročných správ zverejnených na stránkach MV SR). V parlamentných voľbách 2020 dosiahlo najlepší výsledok, a to 25,02 % odovzdaných platných hlasov. Lenže na voľbách sa zúčastnilo len 65,8 % z celkového počtu 4 432 419 zapísaných voličov, čo je len 2 916 840 voličov (zdroj: ŠÚ SR). Zo zúčastnených voličov to predstavuje len 729 793 voličov, čiže iba niečo nad 13,38 % všetkých obyvateľov Slovenska. Ako teda môžeme hovoriť, že nám vládne väčšina? Väčšina v parlamente ešte vôbec neznamená väčšina voličov. Aj toto radíme medzi nedostatky systému.
Počty hlasov
Ak to prepočítame na členskú základňu OĽaNO, tak 45 členov OĽaNO predstavuje len 0,000825 % všetkých voličov. Tak o akých počtoch, percentách a väčšine sa na Slovensku bavíme? Samá ilúzia a zavádzanie. Samozrejme, že o ostatných stranách to platí tak isto. Z verejne dostupných zdrojov môžeme získať nasledujúce počty členov strán a hnutí (zdroj: TASR): „Najviac členov mala ku koncu roka 2020 Slovenská ľudová strana Andreja Hlinku, a to 15 106. Nasledovali Smer-SD (13 284), SMK-MKP (8 899), KDH (7 158), Most-Híd (5 516) a SNS (3 469). Zo strán, ktoré sú aktuálne v Národnej rade (NR) SR, okrem Smeru-SD hranicu 1000 členov prekročila len ĽSNS (1 272). V počte členov v rámci parlamentných strán nasledujú koaličné hnutie Sme rodina (696), strana Za ľudí (672), SaS (229) a OĽANO (45).“.
Nuž, dobre sa pozrite, aká mizivá skupina ovláda celý zvyšok národa. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: No preto, že im to dovolíme, pretože systém takýto nedostatok obsahuje. Pretože sme im dovolili nastoliť systém, ktorý vyhovuje len im, nikomu inému. Boli by sprostí, keby ho sami zmenili tak, aby vyhovoval nám ľuďom, národu, štátu. Aj toto je potrebné považovať za nedostatok systému.
Ako sa politici dostávajú k moci
Že je niekto v nejakej politickej strane ešte nemusí nič znamenať. Asi ťažko sa nejaký obyčajný človiečik len tak dostane k politickej moci. Cestou do politiky sú parlamentné, župné či komunálne voľby. A tu je ďalší kameň úrazu – kandidátne listiny. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, cit.: „Kandidátnu listinu môže podať politická strana…“. Teda ten, kto nechce mať nič s politikou ani politickými stranami či hnutiami, nemá najmenšiu šancu sa do parlamentu dostať. Pritom podľa § 43 toho istého zákona, cit.: „Za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanec“) môže byť zvolený občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň konania volieb dovŕši 21 rokov veku a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.“.
Teda priamo samotný volebný zákon nečlenom aj nesympatizantom akéhokoľvek politického spolku toto právo rovno odoberá. Ak toto nie je choré, tak potom čo?! Ale nazvime to bez emócií ďalším nedostatkom systému.
Mimoparlamentné voľby
Pri iných než parlamentných voľbách je situácia odlišná. Podľa nášho volebného zákona môže totiž na ostatné posty kandidovať aj nezávislý kandidát. Na prezidenta SR sa kandidátna listina politickej strany neustanovuje. Nezávislý kandidát však musí preukázať dostatočný počet podpisov, aby ho vôbec zaregistrovali ako kandidáta.
Pri kandidátovi na prezidenta je potrebný návrh najmenej 15 poslancov NR SR alebo petícia občanov s najmenej 15 000 podpismi. Pri kandidátovi na predsedu samosprávneho kraja je potrebných 1 000 podpisov a pri kandidátovi do zastupiteľstva samosprávneho kraja 400 podpisov. Pre kandidátov na obecných poslancov a starostov je potrebných od 10 do 1 000 podpisov, a to podľa počtu obyvateľov obce. Pri kandidátkach politických strán takéto limity vôbec neexistujú. Právom sa teda pýtame, o akú rovnosť tu vlastne ide. Prečo majú politické strany, resp. ich kandidáti takú výraznú výhodu? Aký bol vlastne dôvod, že to niekto do volebného zákona napísal práve takto? No preto, že to niekomu vyhovuje. Vyhovuje to politikom a politickým stranám. Oni a ich strany chcú všetko ovládať a nikoho iného k tomu nepustiť.
Ako sa dostať na výslnie
Tento zjavne nespravodlivý, nerovný, ba priam chorý volebný systém slúži len a len na to, aby sa na výslnie dostávali nám dobre známe postavičky . Samozrejme, nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca a česť výnimkám, ale priznajme si, koho normálneho v takých pozíciách osobne poznáte? A aj keď na začiatku možno normálny bol, po krátkom čase toho človeka ani nespoznávate, všakže?
Čo keby sa tak jedného dňa toto všetko zmenilo a politické strany by o takúto moc prišli? Myslíte si, že by sa takéto postavičky trepali do politických strán? Podľa nás určite nie, pretože by to pre nich nemalo žiadny význam. Čo keby tak pre zmenu každý za seba ukázal, čo vie a sám za seba nastavoval svoj vlastný chrbát? Povedzte, nepatrí to tiež medzi zásadné nedostatky systému?
Ako štát finančne podporuje politikov a politické strany
Človek by očakával, že ak niekto chce založiť nejaký spolok, tak sa o jeho fungovanie postará sám. Zväčša to tak aj funguje. Ale zaujímavé je, že akurát politické strany (ak dosiahnu určitý volebný výsledok) nemusia finančné bremeno znášať samy.
Podľa § 22 ods. 1 písm. i) zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov môžu mať politické strany príjem len z príjmov ustanovených v zákone, okrem iného aj „príspevky zo štátneho rozpočtu“. No a podľa § 25 tohto zákona predstavujú príspevky zo štátneho rozpočtu: a) príspevok za hlasy získané vo voľbách (ďalej len „príspevok za hlasy“), b) príspevok na činnosť a c) príspevok na mandát.
Príspevok za hlasy predstavuje, cit: „Strane, ktorá vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky získala viac ako 3 % z celkového počtu odovzdaných platných hlasov, ministerstvo financií uhradí za každý taký hlas zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky príspevok vo výške 1 % z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa konajú voľby do Národnej rady Slovenskej republiky.“. Áno, vidíte dobre, tento príspevok dostanú aj strany, ktoré sa do parlamentu ani nedostali. Príspevok na činnosť sa rovná celkovej sume príspevku za hlasy. Príspevok za mandát radšej ani nepopisujeme, pretože sa človeku robí z jeho popisu v zákone zle od žalúdka.
Aj keď bez peňazí …
Strany teda dostávajú z našich daní obrovské sumy peňazí za to, resp. na to, aby tu „bačovali“, ako sa im zachce? Dokedy má obyčajný človek toto trpieť, pozerať sa na to a ešte to aj financovať? Veď nech si „bačujú“ len na svojom a len za svoje. Prečo má štát a jeho občania takéto veci podporovať a platiť zo svojho, je finančná podpora politických strán vôbec v záujme štátu? Toto patrí medzi najväčšie nedostatky systému.
Ako sú poslanci parlamentu nesvojprávni, neslobodní a podriadení svojej strane
Podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy SR, cit.: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“. Samozrejme, že keď vidíme, ako parlament reálne funguje, tak je toto ustanovenie na smiech. Kedysi ukazovala poslankyňa SMER-u Jana Laššáková bez hanby svojej bande, ako majú hlasovať. Aj keď na to súčasní vládnuci poukazovali a odsudzovali to, poslankyňa SaS Anna Zemanová robí pre poslancov SaS presne to isté dodnes – tiež bez hanby a priamo pred parlamentnou kamerou, keďže sedí takmer priamo oproti nej. To sa s tým chceme navždy zmieriť a bude sa to akceptovať do nekonečna?
Podriadenosť musí skončiť
Diskusií o uplatňovaní tejto zásady bolo, je a ešte bude mnoho. Nuž, čo keby sa ľudia už viac nedostávali do parlamentu prostredníctvom politických strán, ale iba priamo? Už by im nemal kto ukazovať palcom, ako majú hlasovať. Hoci to znie ako utópia, presne tak to má podľa našej ústavy byť. Veď aj čl. 74 ods. 1 Ústavy SR ustanovuje, cit.: „Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním.“.
Nikde ani zmienka o politických stranách! Podľa zákona teda nevolíme strany, ale poslancov. Viete, prečo v tom máme my voliči zmätok? Pretože na predvolebných plagátoch vidíme a v predvolebných debatách počúvame výzvy: Voľte číslo 7! Voľte KDH! Nikdy nie Voľte Fica! ani Voľte Hrušovského! Náhoda alebo účel? Alebo žeby skromnosť kandidátov, ktorí pred svojou osobou uprednostňujú svoju stranu? Nevieme, no každopádne ukážkový príklad toho, ako sa stokrát opakovaná lož stáva pravdou, nemyslíte? Stokrát opakovaná lož odviedla skvelú prácu, pretože výzvy s menami kandidátov by nám zrejme zneli dosť čudne. Lenže nie je podstatné, čo lepšie znie, ale čo hovorí zákon.
Navyše, podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, cit.: „Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.“. Pýtame sa: ako sú strany oddelené od štátu, keď strany de facto celý štát riadia (de jure štát riadi vláda a štátne orgány, ale čo si budeme hovoriť…) a štát im podľa iného zákona dokonca finančne prispieva na ich fungovanie? Ustavičným opakovaním sme si takisto privykli na slovné spojenia ako koalícia strán či vládna koalícia, pričom v zmysle zákona by sme mali hovoriť o koalícii poslancov, nie strán, všakže? Čo za „poriadok“ je v tomto štáte, keď sa nerešpektuje ani samotná Ústava SR? Ďalší prípad neslobody poslancov NR SR dokumentuje samostatný článok Zelená karta v parlamente. Aj toto určite patrí medzi nedostatky systému.
Poslanecké kluby
Kto vlastne vymyslel poslanecké kluby? Poslanci sa môžu združovať podľa § 64 ods. 1 zákona NR SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov do poslaneckých klubov, ale znova len, cit.: „… podľa príslušnosti k politickým stranám, politickým hnutiam alebo k volebným koalíciám, za ktoré boli zvolení do národnej rady.“. Dá sa to síce aj podľa iných kritérií, ale musí to schváliť národná rada. Takže dá sa tu vôbec niečo bez politických strán? Všade sa pretŕčajú a mútia vodu, napriek tomu, že absolútna poslušnosť poslancov politickej strane alebo poslaneckému klubu nikde nie je ustanovená.
Realitou však je, že existuje a ako vidno, je škodlivá, pretože bráni poslancom plniť si základnú povinnosť – vykonávať mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a neriadiť sa príkazmi niekoho iného. Bez nahradenia súčasného systému niečím „iným“ to však nikdy nepôjde. Aj pri všetkých nedokonalostiach systému nie je problémom samotný systém, ale postavičky, ktoré do neho vstupujú a bohužiaľ ešte stále do neho nedorástli a možno ani nikdy nedorastú. Je otázne, či s našou slovenskou mentalitou k tomu vôbec niekedy dospejeme.
Preto je potrebné sa zamyslieť, ako opraviť slabé miesta systému, kde je priveľa priestoru pre ľudské zlyhania a slabosti. Treba ich zmeniť, opraviť, či nahradiť takými opatreniami, aby vplyv politikov a politických strán na chod štátu bol eliminovaný na minimum. A tým zmenšili nedostatky systému. Nech si pokojne existujú a vegetujú, ale za svoje, nie za štátne. Ale nech tu neotravujú atmosféru, nech nelikvidujú spoločnosť, hospodárstvo a nech neškodia našej krásnej krajine.
Obsadzovanie postov, resp. kam sa podela odbornosť
Je zaujímavé, odkiaľ Slovensko nabralo toľko odborníkov „na všetko“. Ministri s nezákonnými titulmi bez akejkoľvek odbornej praxe, štátni tajomníci detto. A o ďalších „odborníkoch“ na mnohých štátnych pozíciách ani nehovoriac.
Prvé, čo títo noví vykrikovali SMER-áckej garnitúre, bolo obsadzovanie postov podľa kritéria „náš človek“. Možno aj podľa zásady, že „hoci tupý, ale je náš“. A čo urobili hneď po víťazstve vo voľbách oni sami? Vymenovali si narýchlo, bez výberových konaní, svojich ľudí a tvrdili, že je to dočasné, do vykonania riadnych výberových konaní. Lenže sľub zapadol prachom, ako kopa iných sľubov, a tie výberové konania sa už nikdy neuskutočnili.
Odbornosť je na príťaž
Napr. hutník od vysokej pece nominovaný na šéfa ústavu kardiovaskulárnych chorôb, sedačkár na poste predsedu Hlavného banského úradu a mnoho ďalších (zdroj: SME). Odôvodnenie straníckeho bosa R. Sulíka, že na tomto mieste je odbornosť na príťaž, už nevyznieva ani trápne… je to len smutné. Veď predsa stačí hocikoho označiť titulom krízový manažér a vec je vybavená. Neviete nájsť jeho manažérske, podnikateľské ani iné odborné prednosti, nenájde ich dokonca ani pán Gúgl. Ale to nevadí, pretože ich nenájde ani pri Sulíkovi, Grohlingovi, Krajniakovi a o Kollárovi ani nehovoriac. Ani taký Janko „Kelňa“ Ľupták ničím odborným neoplýval, ale aspoň za niekoho bojoval a nepretvaroval sa, aký je odborník.
Až keď je naozaj zle a štyri ministerské kreslá zostali prázdne, začínajú sa zrazu hľadať odborníci. Čože sa stalo, že namiesto odborníkov á la SaS sa zrazu hľadali skutoční odborníci? Pýtame sa, prečo sa skutoční odborníci na tieto posty nehľadali hneď od začiatku? Alebo vari je automaticky od Boha dané, že predseda nejakej strany, alebo jeho kamarát z partaje, má schopnosti byť ministrom? Ako vidíme, pravdou je skôr opak.
Odbornosť sa tak stala výsmechom. Asi aj preto sa nikto z naozajstných odborníkov do politiky nehrnie. Nevieme, odkiaľ tých štyroch odborníkov na uvoľnené posty ministrov po SaS vytiahli. Ktovie, kde boli doteraz. Áno, sme v poriadnej kaši, tak sme zvedaví, ako sa títo odborníci ukážu. Uznávame, že v celej Európe je teraz ťažko. Ale prečo je podľa Európskej centrálnej banky inflácia v západných krajinách len jednociferná (Francúzsko – 6,6 %, Nemecko – 8,8 %) a u nás dvojciferná 13,4 % (pri potravinách dokonca vyše 21 %). Vysvetlenie nikde nenájdete a aj to parí medzi nedostatky nášho systému. Žeby dôsledok riadenia kľúčových rezortov „odborníkmi“, ktorým ruky nezväzuje zbytočná kvalifikácia?
Multiobsadzovanie postov alebo Je nás málo?
S vyššie uvedenou problematikou odbornosti na obsadzovaných miestach úzko súvisí aj problematika obsadzovania viacerých miest tými istými osobami. Preto sa stáva, že jeden človek je súčasne poslancom obce/mesta, poslancom VÚC, predsedom toho, riaditeľom onoho, profesorom tam, aj tam, aj hentam, atď. Prvé, čo človeku napadne je, že asi máme na Slovensku málo ľudí. Jeden pán pred časom sformuloval teóriu podkritického množstva, ktorá na Slovensko sedí ako uliata. Proste je nás tak málo, že niet z koho vyberať, keďže prirodzene nie všetci obyvatelia Slovenska sú géniovia. Lenže nie sme ani všetci tupci.
Pozrime sa teda na celú záležitosť z opačného uhla pohľadu – a síce, či tých pozícií a funkcií nie je na Slovensku akosi priveľa. Stačí jeden príklad, aj keď nemusí byť úplne prijateľný pre každého: Najľudnatejšie mesto v USA, New York City (NYC) mal v roku 2020 takmer 9 mil. obyvateľov (v metropolitnej časti dokonca 20,1 mil. obyvateľov). Teda 2 x, resp. 4 x viac ako celé Slovensko. Na túto masu ľudí postačuje starosta a mestská rada pozostávajúca z neuveriteľných 51 členov!!! (zdroj: wikipedia). Wikipedia uvádza, že NYC zamestnáva asi 330 tis. ľudí.
Podľa dostupných štatistík sme na Slovensku mali v roku 2019 až 256 600 štátnych zamestnancov. Od roku 2018 ich pribudlo viac ako 30 tisíc , čo znamená, že sa nám štátna správa za jediný rok rozbujnela o takmer 12 % (zdroj: Biztweet). Žiaľ, novšie čísla sme za Slovensko nenašli. Príklad NYC ukazuje, že zrejme máme na Slovensku priveľa pozícií. Trojčlenkou ľahko vypočítame, že by nám ich malo stačiť zhruba 183 500. Aj to zrejme patrí medzi nedostatky systému.
Záver
Vidíme, že problémov je u nás viac než dosť a akoby sa nimi nikto nezaoberal, akoby nedostatky systému nikto nevidel. Politici sa ak nie ustavične, tak aspoň zväčša, zaoberajú len sami sebou. Preto stačilo! Už bolo dosť politikov a politických strán! Ruvačkám o vládnutie v našej krajine treba urobiť rázny koniec! Často síce hovoria že pracujú pre ľudí, pre Slovensko. Ale tiež často hovoria, že vládnu, hoci sa zdajú byť skôr bezvládni. Tak takých nám tu určite netreba. Vystačíme si aj bez nich – bez politikov.
Zhrnutie: nedostatky systému v bodoch
- Neštandardné politické strany – ide zväčša o strany jedného človeka,
- Do NR SR sa dá dostať len a len cez kandidátku politickej strany, čo de facto anuluje zákonom deklarovanú rovnosť príležitostí,
- Nerovnaké podmienky kandidatúry pre členov politickej strany a nezávislých kandidátov,
- Nízke volebné kvóra v porovnaní s kvórom v referende zjavne zvýhodňujú stranícku mašinériu takto zdeformovanej zastupiteľskej demokracie pred priamou formou demokracie,
- Politické strany sú financované zo štátneho rozpočtu,
- Poslanci sa reálne zodpovedajú len strane, ktorá ich do parlamentu dostala,
- Ovplyvňovanie hlasovania poslancov NR SR stranami a poslaneckými klubmi,
- Systém prezentácie v národnej rade, ktorý poslanci NR SR zneužívajú „neprezentovaním sa“, aj keď sú prítomní na rokovaní schôdze národnej rady a možnosť pri hlasovaní vyjadriť sa „zdržaním sa hlasovania“,
- Obsadzovanie postov podľa príslušnosti k strane,
- Multiobsadzovanie postov jednou a tou istou osobou.
A ako možno dospieť k Slovensku bez politikov? Čítajte na stránke – Riešenia.
